Prečo pohodu netrénujeme a bekhend áno?

Autor: Dagmar Mačičáková | 18.9.2013 o 20:24 | Karma článku: 8,96 | Prečítané:  414x

Priamo pod oknom nášho centra prebieha neustály kolotoč tréningov. Ťuk, ťuk, ťuk, znie pokojný rytmus  tenisovej loptičky. Ortuťovitá mladá športovkyňa pod sústredeným dohľadom striebrovlasého elegána cizeluje bekhend. Pozorne počúva krátke pokyny, následne dlho znie iba vytrvalá melódia energických úderov. Rovnako ako včera, pred týždňom, a pravdepodobne aj pred piatimi rokmi. Dobrý bekhend chce svoj čas...

Prakticky vedľa kurtu, len o dve poschodia vyššie, trénuje v pohodlnom kresle Dominik. Ťuk, ťuk, ťuk, ozýva sa zvuk biofeedbacku, ktorý meria elektrickú aktivitu mozgu. Kadencia je vysoká, pretože Dominikovi sa dnes mimoriadne darí. Koncentrácia bola vždy jeho silnou stránkou a teraz k nej každým tréningom pridáva uvoľnenosť. Dominik by rád zažil pocit hlboko relaxovanej mysle, no športovo priznáva, že tomu bude venovať najviac pätnásť tréningov. Už aj tak je terčom zábavných poznámok.

Kolegovia z programátorskej branže ho majú radi a tak si z neho uťahujú  zhovievavo, bez štipľavosti. „Trénuješ mozog? Máš nejaké problémy?", pýtajú sa starostlivo.

Ortuťovitá tínedžerka z kurtu  podobné otázky zrejme nedostáva. Všetkým je jasné, že problémy by nastali  práve vtedy, keby tréningy začala flákať. Súperky nespia, zdokonaľujú svoj bekhend, forhend, aj hru na sieti. Poľavenie v úsilí by sa mohlo prejaviť už na najbližšom turnaji.

Prečo považujeme tréning bekhendu za užitočný, zatiaľ čo pri zmienke o tréningu duševnej relaxácie si kdekto rovno zaklepe na čelo?

Jedným z vysvetlení môže byť  jav, ktorý švajčiarsky autor Rolf Dobelli popísal v pozoruhodnej publikácii Pasce v myslení a ako do nich nespadnúť. Nazval ho klamom tých, čo prežili (The Survivorship bias). Opisuje príbeh Petra  fascinovaného svetom rockových hviezd. Vidno ich všade naokolo, v televízii, na titulkách magazínov, ich hudba znie v supermarketoch, aj vo fitnescentrách. Sú takí úspešní! Aj Peter túži po úspechu a založí skupinu. Aká je pravdepodobnosť, že bude slávny? „Blíži sa nule", konštatuje sucho Rolf Dobelli a spresňuje: „Zrejme i on skončí na pomyselnom cintoríne muzikantov." Peter zatiaľ na svet pozerá očami médií a tak nevidí desaťtisíce neúspešných talentov, z ktorých mnohí aplikovali rovnaké domnelé "faktory úspechu", ako oslavované hviezdy.

Hrdinovia tenisového sveta sú rovnako ako rockové hviezdy celosvetovo známe osobnosti s rozprávkovými príjmami. Ich napínavé súboje inšpirujú milióny ľudí. Kto by nechcel byť Federerom, Nadalom, alebo Djokovičom? Ženské hviezdičky sú k nám ešte bližšie. Hantuchová, Cibulková, či Rybáriková vyrastali prakticky na vedľajších dvoroch. Zdá sa, že každý môže byť oslavovanou tenisovou hviezdou. Trénovať bekhend sa oplatí!

Rozhodne však tenisovými hviezdami nemôžeme byť všetci. Povedané ostrým Dobelliho jazykom, väčšina tých, ktorí deň čo deň brúsia bekhend, skončí na pomyselnom tenisovom cintoríne nepovšimnutých talentov s prázdnym účtom.

Jedným z nich bol kedysi Lukáš, hoci s tenisovou raketou si ho dnes vie predstaviť len málokto. Keď sa pre stupňujúcu bolesť chrbta zastaví na kraniosakrálnu terapiu, pre istotu mu občas skontrolujeme aj tep srdca. Lukáš vidí na obrazovke plochú krivku pulzu, ktorú by sme naslepo priradili skôr životom unavenému osemdesiatnikovi, než bývalému vášnivému športovcovi. Bolesť chrbtice sa hlási čoraz častejšie. Vie, že by mohol opäť trochu viac cielene cvičiť, vzpružiť zvesené telo a dýchaním uvoľniť srdce v zovretom hrudnom koši. Ale nevenuje sa tomu ani zďaleka tak intenzívne, ako kedysi svojmu bekhendu. Ba občas máme dojem, že sa tomu nevenuje vôbec. Prečo?

Na rozdiel od víťazstva vo Wimbledone môžeme  predsa spokojnosť so sebou, svojou kondíciou, zdravím a životom pocítiť všetci, hoci sa to možno zatiaľ nepodarí každému. Cieľ je dosiahnuteľný a užitočný. Prečo sa teda kondícii mysle nevenujeme pravidelne?

Zdá sa, akoby cieľu chýbal príťažlivý obraz v mysli, okorenený emóciami. Určite aj vy poznáte pokojných ľudí, plných radosti z každodenných drobností. Dobre sa v ich prítomnosti cítime. Vedia nás potešiť. No často im chýbajú cenné trofeje z prestížnych podujatí. Mnohí nezarábajú astronomické sumy, neobjímajú ich ikony modelingového sveta, nevozia sa v exkluzívnych modeloch prestížnych automobiliek, neočarúvajú v televíznych talkshow. Postrádajú odtlačok jasotu frenetického publika po ťažko vybojovanom triumfe. Čo s tým?

Možno sa raz v nejakej šikovnej hlave zrodí nápad, ako usporiadať súboj pokojných myslí. Živo to vidíme: Potlesk divákov, o chvíľu začína finálové stretnutie miešanej štvorhry v uvoľnenej koncentrácii. Na posvätnej tráve centrálneho kurtu si s príjemným úsmevom podávajú ruky štyri legendy. Už o minútu začne citlivé zariadenie  snímať ich vnútorné naladenie. Loptičku neomylne nasmeruje vždy tam, kde sa objaví náznak roztekaných myšlienok. Keď senzor zachytí štipku obavy, nepokoja, alebo nervozity, softvér vypáli loptičku nechytateľnou rýchlosťou na čiaru kurtu - smerom k tým, čo sa prehrešili.

Otázkou ostáva, ktorý z majstrov vnútorného pokoja by sa na takú súťaž prihlásil.

Najvzácnejšiu trofej už predsa majú dávno doma.

 

Dada a Paľo Mačičákovci

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Dankovi poškodilo bozkávanie výložiek, za premiéra ho už väčšina nechce

Kým v decembri bol podľa agentúry Focus Andrej Danko favoritom na budúceho premiéra, dnes jeho akceptácia u ľudí výrazne klesla.

KULTÚRA

Oscar nemá logiku. 5 dôvodov, prečo vyhral Moonlight

Mal šťastie, že nie je sci-fi.

DOMOV

Kocáb: Kisku už dlho uznávam, ocenenie ma šokovalo

Pre SME hovorí, že je hrdý slniečkar. S tvrdou silou nemáme šancu.


Už ste čítali?